Pred nejakým časom sa nám tu na stránke strhlo veľké pozdvižení, lebo som si dovolil navážať sa do profesionálnych ochutnávačov vína. Narazil som ale na ďalšiu správičku, ktorá síce vinárom dáva sčasti zapravdu, ale sčasti nie. Musel som to napísať takto ako blb, aby som celú pointu nevytáral už v úvode. But on this day, not a single f…damn is given.
Ochutnávanie revisited
Nebudem teraz písať o ochutnávaní, o vzletnej terminológii či vari azda o susedsko-vinárskych prekáračkách („Tvoja jabloň mi tieni na vinič, ty naničhodník akýsi!“). Aj v tomto odvetví sa, nie prekvapivo, nachádzajú podvodníci. Od tých amatérskejších, ktorí dozrievaniu vína pomáhajú nemrznúcou zmesou, až po vskutku profesionálov, ktorí sú schopní premeniť lacné víno vo svojej vlastnej kuchyni na drahé – falšovateľ Rudy Kurniawan za pomoci rôznych techník predal zberateľom falzifikáty drahých vín za niečo vyše $20.000.000, a to už je na pováženie.
V tieni takýchto skutkov vyvstáva nová potreba – dá sa vôbec nejak spoľahlivo povedať, či je to víno, ktoré sa chystám kúpiť naozaj to, za ktoré ho pokladám? Už minule sme si povedali, že ani experti v kontrolovaných podmienkach nevedia ani ohodnotiť jedno víno konzistentne počas viacerých ochutnávaní. A tu sa bavíme o vínach, kde fľaša stojí hravo vyše $1.000, a takých ľudí, ktorí by mali tieto vína naochutnávané v hojnej miere veľa nebude. Preto sa vlastne aj Kurniawanovi podarilo obalamutiť toľko ľudí – tá chuť odborníkom neprišla podozrivá.
Veda, halp!
Už minule sme si naznačili, že chuť vína ovplyvňuje hrozne veľa všakovakých chemických látok, ktoré spolu rôzne interagujú a tak sa podieľajú na jedinečnej chuti každého vína (aj keď nie je v ľudských silách tieto jemné odtiene rozlíšiť. A spravidla ani tie menej jemné). Nuž a tak teda vedci naládovali čučo do najmodernejších prístrojov a zistilo sa, že veľmi dôkladnou chemickou analýzou je možné povedať, ktoré víno je odkiaľ alebo naopak, či práve toto víno je naozaj z tej oblasti, ako nám tvrdí ten pán, ktorý si nás zavolal hlasným „PSSSSST, nekúpite víno? Mám značkové, skoro zadarmo pane!“ z tmavej uličky.
A nie, ľudia to nevedia. Aj keď BWL (Big Wine Lobby) tvrdí opak, smutnou pravdou je, že nikto z nás nenosí v papuli kvapalinový chromatograf.
Zaujímavosť
Medziiným sa prišlo aj na to, že keď určité vína skladujeme pri trochu vyššej teplote, nielen že dozrejú skôr (konkrétne uvádzaný príklad bol 6 mesiacov versus 2 roky, a rozdiel v teplote bol 15-17C vo vínnej pivnici a 20-27C v chyži nejakého nešťastníka), ale dokonca aj prebehli nejaké procesy, ktoré sa pri nižších teplotách proste nedejú. A tak by sme sa skôr asi mali prestať pýtať, aký je reálny vek vína, ale miesto toho určovať chemický vek vína. Aj keď je mi jasné, že bude kopa tradicionalistov, ktorí sa budú hádať do krvi, že určite tam rozdiel je – možno áno, možno nie. Čo sa mňa týka, tak si radšej vychutnám vínko, ktoré k dozrievaniu postrčili a tudíž bude tak 5x lacnejšie, ako jeho drahého brata. A to najmä preto, že si nemyslím, že existuje človek, ktorý by vedel v dvojito slepenej skúške presvedčivo uhádnuť rozdiel medzi vínami, o ktorých chromatograf povedal, že sú viacmenej rovnaké.
Zdroj : Wines scientists find ‚fingerpints‘ of region and quality
