Drahí čitatelia Pseudocast blogu, dnes vás chcem pozvať na udalosť jedinečnú! Je mi zrejmá vaša láska k hokeju a práve dnes sa to udeje, naši chlapci si zmerajú sily so svojim odvekým súperom v divácky atraktívnom športe – postrkovaní tvrdej gumy drevenými palicami po zamrznutej vode.

Vítam vás pri dnešnom zápase. Máme kŕdeľ zavalitých chlapov, ktorí svojim šarmom počarovali každej správnej dáme. Dozaista voňajú ako konvalinky, sú svalnatí a nikto ani na okamih nepochybuje, že po zápase chodia na prednášky teoretickej matematiky. Proste sú to echtovní alfasamci! No a komu to ešte nestačí, tak si k tomu všetkémy obliekajú ten správny dres, modrý, s dvojkrížom na pahorkatine. Presne tak, sú to slovenskí junáci, rastom ako skrine, ako by ich jedna mater mala. Ich ladné pohyby po ľade sprevádza anjelský chór, svetlo reflektorov sa láme v kropajoch potu stekajúcich z bujnej štice do moderného strniska typu “prechlastaný víkend na chate” a vytvára nadpozemské obrazy. Kučeravé vlasy vejú vo vetre – náš hokejista korčuľuje ako víchor! Z času na čas sa, akoby nedbanlivo, omylom, pozrie na tribúnu a žmurkne na počestné dámy ktoré s povzdychom omdlievajú, chlapom s pomaľovanými tvárami a pivným pupkom zabehne sústo klobásy či hlt borovičky.

No ale kto to stojí oproti nim? Čo sú to za karikatúry ľudských bytostí? “Vidím dobre tie ohavy?” kladie si divák otázku. Je to pravý protiklad našich chlapcov. Podujmem sa na Heraklovskú úlohu opísať ich výzor slovami, pri ktorých sa útlocitné čitateľky nebudú musieť pýriť. Začnime zhora.
Na šišatej hlave tróni predmet, ktorý z nedostatku iných výrazov nazvem prilba. Klebety, že počas hlbokých nocí poslúžil istotne aj ako nočník, nechajme teraz bokom. Vlasy ako vrabčie hniezdo, neposlúchajú, nechcú ostať tam, kde ich naslinená ruka pricapla. Lysé miesto na zátylku pripisujem návšteve pokútnej ustanovizne “Zelovoc-Bitúnok-Holičstvo”. Očiskom jedným zlostne gúľa, druhé má zastretý pohľad upretý na nos tvaru rozšliapnutého zemiaku. Všetkých päť zubov je krivých ako stĺpik pri výjazde z parkoviska autoškoly, z úst sa valí zápach cibule, tlačenky a podozrivo lacnej desinky. Odstávajúce ušiská majú postačujúcu plochu na príjmanie i rádia Jerevan.
Telo tvaru súdka sa kymáca, trasľavé nožičky nedokážu uniesť ťarchu skonzumovaného vyprážaného syra zaliateho pivom a extra jemnou vodkou. Šnúrky na korčuliach sú rozviazané, môžme spozorovať kedysi biele podkolienky, dnes majúce odtieň ušného mazu. Vidno i diery veľké ako prst. V neistých rukách pridŕža papek, ktorý ani pri najlepšej fantázii nemožno nazvať hokejkou – je na hony vzdialený majstrovským kúskom, ktorými sa hravo dotýkajú puku naši reprezentanti.

A je to tu, vážení a milí! Rozhodca vhadzuje úvodné bully zápasu. Sotva sa puk dotýka ľadu, náš junák okamžite vyštartuje, prihráva spoluhráčovi na pravej strane – vidno vysokú profesionalitu, je zrejmé, že tento manéver precvičovali dlhé hodiny. Protivník z bully pristáva tvárou na ľade, ďalší zub sa odoberá do Valhally na veky vekov bojovať proti zubnému kazu.
Naši sa nenechali rozhodiť ani smiešnymi zákrokmi súperových obrancov. Však aby aj áno, čelná zrážka so spoluhráčom patrí medzi menej účinné spôsoby ako zastaviť postup protivníka.
Chlapci postpujú bok po boku, pripomínajú vojakov – rovnaký rytmus korčuľovania, ako dobre namazaný stroj. Nahrávka na jednu stranu, fintička – kde je puk? Už je dávno na druhej strane, oklamali sme ich! Náprah, šupa – GÓÓÓÓÓÓL! Brankár sa zmohol len na úškrn, zakopnutie a zvalenie bránky, našťastie pre nás až po prenikavom hvizde rozhodcu.
Nik už nepochybuje, že to máme v kapse. Mladí i starí na tribúne sa objímajú : “Ale sme im to naložili, čo poviete strýko?” pýta sa malý chlapec suseda, kombajnistu z povolania. “Áno, synak, už bude na Slovensku dobre. Zlé časy pominuli, radujme sa!”

Opäť raz sa celý národ spojil v neľudskom úsilí a kombinovanými silami porazil uzurpátorov, dôrazne im ukázal, že my si náš kraj nedáme, vieme sa vyhecovať a ťahať za jeden povraz.
Na víťazstvo!