Po dlhšej chvíli som sa rozhodol napísať seriózny blog. Nedávno som na facebooku zazrel linku na článok, v ktorom autor pod nickom „Bádateľ“ upozorňuje na údajné zhubné účinky používania mobilných telefónov. Pôvodný text pochádza od Joachima Muttera. Nepáči sa mi ani jeho spôsob argumentácie, ani predostreté argumenty a v tomto blogu sa pokúsim vysvetliť, prečo.

Tak poďme na to. Článok v plnom znení si môžte prečítať tu. Hneď prvá časť je nabitá emóciami tak, že aj Silvii Šuvadovej by sa z toho roztočila hlava a na chvíľu by musela privrieť tretie astrálne oko.

Príčinou našej rodinnej mobilovej fóbie tiež nie je skutočnosť, že celá táto vysielacia orgia dnešného storočia je príliš drahá. Ani to, že by sme považovali vydieranie a otrávenie prírody a ľudí v oblastiach ťažby tantalu (súčasť každého mobilu) za neľudské.

Tajomstvo

Najprv sa nám zveruje „tajomstvom“, že on ani jeho rodina nepoužívajú mobilné telefóny. Prezradiť niekomu „tajomstvo“ je rokmi overená technika manipulatívneho nátlaku, keď predávajúci kupujúceho uvedie do presvedčenia, že vie niečo, čo bežný plebs nevie a teda má nad nimi navrch. Podarilo sa mu nazrieť za pomyslenú oponu. Dáva to človeku pocit, že na niečo kápol. Mutter robí to isté – navodzuje atmosféru, že my, čitatelia, vieme niečo, čo obyčajní hlupáci nevedia. Že práve my sme tí bystrí, vyvolení.

Uisťovacie figúry

Pokračuje viacerými „assuring terms“, teda uisťovacími figúrami. Vysvetľuje, že nie len on, ale ani jeho celá rodina nepoužívajú mobilné telefóny. Tvrdí, že má za sebou vedeckú kariéru na univerzitnej klinike fo Freiburgu, aj keď sa nedozvedáme, čoho presne sa jeho kariéra týkala. Dodáva, že mal možnosť nahliadnuť do „originálnych spisov medzinárodnej vedy k tejto téme“, čokoľvek sú spisy medzinárodnej vedy. Budem predpokladať, že mal na mysli štúdie. Ďalej rozvíja, že videl päť veľkých šanónov DINA4 (toto mi príde hrozne úsmevné. Tak päť šanónov, hovoríte? Čo keď neboli veľké, ale len také prostredné? Alebo dokonca možno boli len štyri! A rovno DINA4? Už si to vedia predstaviť aj úradníci), štúdií písaných po anglicky (pretože ja som múdry a rozumiem angličtine, na rozdiel od teba, jazykovo nezdatný čitateľ, a preto by si mal nadobudnúť dojem, že som múdrejší ako ty a uveriť môjmu textu) a stovky hodnoverných príbehov utrpenia ľudí, ktorým žiarenie z mobilov spôsobilo nejaké bližšie nešpecifikované ochorenie. Ukrutne by ma zaujímalo, ako tí nešťastníci prišli na to, že to boli zrovna tie mobily, čo stáli za ich chorobou, pretože v domácich podmienkach nemáme objektívnu šancu zistiť, či nám mobil škodí alebo nie – nemáme kontrolnú vzorku (teda nevieme, či by sme ochoreli alebo nie, aj keby sme mobil nemali), nemáme pokus zaslepený (čiže ja vždy viem, či mám skutočný mobil alebo nie a teda podlieham rôznym klamom a tendenciám) a nevieme vyhodnotiť test nestranne, pretože sme tak akosi ústrednou postavou toho všetkého a veľkú úlohu budú hrať emócie. Tieto uisťovacie figúry slúžia na to, aby čitateľ uveril textu bez overovania, pretože autor predsa vie po anglicky, on o tom veľa čítal, rozprával sa s ľudmi a preto došiel k správnemu záveru. My sme ale šikovní, tento fígeľ poznáme a preto si tieto uisťovacie frázy nebudeme všímať.

Strach

Nezabudne to okoreniť riadnou dávkou strašidelností. Spomína neprimeranú cenu, že každý užívateľ mobilu je ľahko lokalizovateľný, kontrolovateľný (neviem presne v akom slovazmysle to myslí. Pre dobro jeho argumentu budem predpokladať, že tým má na mysli, že sa dá skontrolovať, kde ten človek je, teda synonymum lokalizovateľnosti, a nie že mi cez mobil môžu ilumináti poslať do hlavy signál, aby som zavraždil svoju rodinu) a že informácie o hovoroch sú na mesiace archivované. Nuž, to je pravda, ale objektívne okrem blbého pocitu, že niekto si o nás môže spätne dohľadať informácie o tom, kde sme kedy boli, to nie je veľká nevýhoda. Normálny človek nezaujíma nikoho dosť na to, aby ho sledoval. Najväčšia nevýhoda tohto je, keď niekoho zavraždíme a polícia podľa pozície mobilného telefónu príde na to, že sme to boli my, ale to zas nie je situácia, s ktorou by sme sa každodenne potýkali. Na záver dávky strachu sa dozvedáme, že v mobiloch je použitý tantal, ktorý ťažia ľudia za hrozných podmienok a otravujú tým prírodu okolo seba. Nebudem tvrdiť, že ťažba nerastných surovín je čistučká, ale ak by chcel byť autor konzistetný so svojim tvrdením a nepoužíval tantal kvôli údajnému utrpeniu, ktoré spôsobuje, mal by hodiť do koša takmer všetku elektroniku (vrátane počítača, na ktorom napísal ten blog).

Ďalej sa týmito emočnými výlevmi už nebudem zaoberať, ale v podobnom duchu sa nesie aj zvyšok blogu. Autor nás v hojnej miere zásobuje aj zaujímavými, ale nič konkrétne nehovoriacimi, citátmi, napríklad :

Voľakedy sme mikrovlnné žiarenie používali na kontrolu pôrodnosti. Dnes ním telefonujeme.
Prof. Chiang, poradca WHO, China

alebo

Rodičia by mali od tejto technológie držať svoje deti dostatočne ďaleko.
Prof. König, Vedúci spolkového úradu pre ochranu proti žiareniu

Nepodarilo sa mi nájsť nič o týchto pánoch. To samozrejme neznamená, že to naozaj povedali, ale bez nejakých odkazov na zdroje sú to proste neoveriteľné veci vytrhnuté z kontextu.

Mobily sú ako fajčenie

Ako ďalší argument autor uvádza tabakový priemysl. Hovorí, že pri cigaretách trvá roky, kým sa prejavia následky, ale on v prípade mobilov nebude čakať tak dlho, kým pravda opäť vyjde na povrch. Nedôveruje žiadnym prehláseniam vlády ani priemyslu. Dáva dohromady dve úplne rozdielne veci. Spočiatku sa o negatívnych účinkoch síce toho veľa nevedelo, ale to neznamená, že ľudia boli úplne debilní. Učenci už začiatkom 17. storočia varovali pred možnými negatívnymi účinkami tabaku, aj keď dobré rigorózne štúdie boli vykonané samozrejme oveľa neskôr.
Lenže na rádiové žiarenie už také štúdie máme – a tie nám ani zďaleka nedávajú také dôvody na obavu ako tie tabakové. Autor sa nazdáva, že keď dokázanie škodlivosti tabaku trvalo dlhé roky, rovnako to bude aj pri rádiových vlnách, ale to nemá byť prečo pravda. Moderná veda sa zaoberala oboma fenoménmi rovnako detailne.

Poisťovacie spoločnosti

Nasleduje tvrdenie, že keďže poisťovacie spoločnosti (nejaké, opäť sa nedozvedáme mená) nechcú poisťovať proti nežiaducim účinkom mobilov, je to dozaista ďalší dôkaz o ich škodlivosti. Ja sa im ale vôbec nečudujem. Dôkazy o škodlivosti mobilov sú prakticky neexistujúce a nie je žiadna možnosť, ako spoľahlivo dokázať, že niekto ochorel práve a výlučne kvôli vystaveniu sa rádiovým vlnám. Treba dodať, že aj keď padli nejaké súdne rozhodnutia, keď človeku prisúdili odškodné, lebo údajne utrpel zdravotnú ujmu kvôli telefonovaniu, dobre vieme, že súdne rozhodnutie sa nerovná pravda.

Myslí tu niekto na kuriatka?!

Opäť citácia :

Ožarovali sme slepačie vajcia v inkubátore silou žiarenia, ktorá leží pod aktuálnymi nemeckými hraničnými hodnotami. Každé embryo bez výnimky bolo usmrtené. Nevyliahlo sa jediné kuriatko, ktoré by toto žiarenie prežilo. Z kontrolovanej skupiny, ktorá nebola ožarovaná sa vyliahla bez výnimky zdravá hydina.
Prof. Dr. Dr. A. Varga, Inštitút hygieny Univerzity v Heidelbergu

Skúšal som zistiť, či taká osoba pôsobí na univerzite v Heidelbergu, ale nejak som sa k tomu nedopátral, ani k citovanej štúdii som sa nedostal. Možno len neviem dobre hľadať, ale jediný odkaz na tú štúdiu, čo som našiel, bol iný blog, kde sa autor pohoršoval nad tým, že na štúdie naznačujúce škodlivosť mobilov sa vedci pozerajú skepticky a hľadajú v nich chyby. Nuž, to musí byť akiste veľmi otravné, ak človek nevie vyprodukovať štúdiu, ktorá by dosahovala požadované štandardy a kvôli tomu ju nechce brať nikto vážne.

Elektrosenzitivita

Autor zavádza pojem elektrosenzibilita na označenie ľudí, ktorí sú citliví na neionizujúce žiaranie a preto sa musia sťahovať do „dier“, kde toto žiarenie nie je prítomné. Títo ľudia sa sťažujú na celú plejádu vágnych symptómov, ktoré pripisujú rádiovým vlnám – hlavybôľ, únava, stres, nepokojný spánok, vyrážký a podobne. Kontrolované dvojito slepené štúdie ale ukazujú, že títo ľudia nevedia rozoznať, či naozaj boli vystavení žiareniu alebo nie. Samozrejme, toto je pre pseudovedu veľmi príznačné. Pripísať niečomu alebo niekomu buď neoveriteľné atribúty, alebo síce overiteľné, ale ktoré sa ukážu ako nepravdivé, a potom sa pechoriť, keď sa ich vedecká verejnosť zdráha akceptovať. Alebo proste výsledky takých štúdií jednoducho ignorovať a je vymalováno.

Záver

Po vypustení kopy emotívne ladených pasáží nám toho veľa neostane. Je to hromada textu o vypočítavaní údajných škodlivých účinkov mobilov, avšak nie sú k dispozícii žiadne odkazy na zdroje a nezávislým hľadaním sa k nim nedá veľmi ľahko dopracovať. Text uvádza tvrdenia, ktoré sú v priamom rozpore s poznatkami etablovanej vedeckej obce. Naznačuje, že neionizujúce žiarenie má merateľný a veľký potenciál na poškodenie ľudského zdravia, čo je ale v rozpore so štúdiami, ktoré zatiaľ nič také neukázali a autor sa nijak neobťažuje vysvetliť mechanizmus, akým by toto poškodzovanie malo prebiehať. Tento blog hodnotím ako ďalší z nekonečnej rady blogov, ktoré sa nesnažia čitateľa presvedčiť obsahom, ale formou. Jeho devízami nie sú fakty, ale štýl podávania (dez)informácií, kde je čitateľ manipulovaný do situácie, keď sa snaží vyhodnocovať predostretý text zatiaľ čo sa v ňom autor staží rozdúchať najrôznejšie emócie miesto kritického uvažovania. Keďže sa tento blog ani nijako nesnaží podporiť svoju kredibilitu (hádam len tým, že na konci originálneho textu (len tak mimochodom, ani odkaz na tento text v slovenskom preklade pre istotu nenájdeme) nájdete odkazy na knihy, zhodou náhod práve od autora blogu, ktoré si môžte kúpiť už za 20 eur), nedáva nám nijaký racionálny dôvod veriť čomukoľvek, čo prezentuje.